Video: Memoriál Petra Minárecha 2014, Trebatice

Soňa MACEJÁKOVÁ napsal:

článok Soni Macejákovej: MEMORIAL PETRA MINÁRECHA 2014-medzinárodný cestný beh na 10km

beh.zoznam.sk/dojak/66/memorial-petra-minarecha-2014-medzinarodny-cestny-beh-na-10-000-m-
20.08.2014 19:21 – Sonka MACEJÁKOVÁ

Každý víkend musím absolvovať nejaký beh. Dňa 27.7. 2014 sa ponúkala Trebatická desiatka, tak sme sa s bežeckým kamošom Peťom vybrali do „sveta“. Na stanici v Piešťanoch čakal mini-bus, ktorý nás dopravil do miesta diania. Veríte na anjelov? Môže sa to zdať neuveriteľné, ale posledné kolo ku mne „priletel“ „anjel strážny“ a krásne ma viedol do cieľa.
MEMORIÁL PETRA MINÁRECHA 2014, medzinárodný cestný beh na 10 000 m,

Trebatice dňa 27.7. 2014 – posledné kolo so mnou bežal „anjel strážny“

V propozíciách behu sme si prečítali: „Preteky sú venované pamiatke bývalého maratónca rodáka z Trebatíc Petra Minárecha, zakladateľa Trebatickej desiatky, ktorý zomrel 28. júna 2006 vo veku 51 rokov. Cestná desiatka v uliciach obce sa pod týmto názvom pobeží po 6-ty raz. Nadväzuje na 12 kapitol T-10.“

Priznám sa, že obľubujem dlhšie trasy v horskom prostredí, ale nakoľko každý víkend musím absolvovať nejaký beh, tak som šla aj na Trebatickú desiatku, ktorá bola „nehorský beh“, ale počula som, že je to krásna akcia. Organizátorom sa podarilo na trať „prilákať“ aj bežcov z Kene. Mala som možnosť stáť pri ich boku na štarte a tak som sa pustila do „rozhovoru“. Nakoľko som z tej generácie, kedy učenie angličtiny neprichádzalo do úvahy, tak som s kolegami kenskými bežcami (tak mi to dobre znie, že najlepší bežci sveta sú moji kolegovia), komunikovala „medzinárodnou rečou“ – rukami, nohami a slovenský koment, ale mládenci rozumeli. Na každý beh si beriem môj obľúbený country širáčik a na ruku kenský náramok. A práve na štarte som kenskému kolegovi ukázala náramok a vysvetľovala, že som bola v Keni a náramok je odtiaľ. A on mi hneď ukázal mini-náramok na svojej ruke, podobný môjmu, takže sme sa dorozumeli. Ja mám svoj talizman kenský náramok a on tiež.

Po dvojtýždennom „nič nerobení“ – teda nebehaní som sa postavila na štart. Bolo teplo, bežalo sa po asfaltke a mne sa každým krokom tenisky akoby priliepali k „zemskému“ povrchu a nie a nie zrýchliť. Až posledné štvrté kolo sa mi bežalo fantasticky. „Priletel“ ku mne „anjel strážny“, pekne ma pozdravil – aj meno vedel, na každej občerstvovačke mi podal pohár vody, spýtal sa, či nechcem spomaliť a prejsť do chôdze, ale to som odmietla, snažila som sa s ním držať „let“ – „krok“. Takéhoto „anjela strážneho“ by som potrebovala na každom behu. Moc som nekomunikovala, nakoľko keď bežím nemôžem rozprávať, pretože to ma oberá o energiu a bežím ešte pomalšie. Tešila som sa ako sa v cieli porozprávame a že si môjho „záchrancu“ vyobjímam a naberiem si z neho trošku toho „letu“, lebo sa vraví, že objatie dodáva energiu.

Dobehla som do cieľa a hneď som sa rozbehla za mojim „anjelom …“, ale zastavil ma hlas: „Poďte rýchlo sem, ideme s Vami urobiť rozhovor“. Keď rýchlo, tak rýchlo, dala som si spiatočku a odpovedala na otázky, ktoré dostávam skoro po každom behu: „Ako sa Vám behalo? Prídete aj na budúci rok?“ Potom sa ponáhľali urobiť rozhovor ešte so starostom a ja som išla hľadať môjho „záchrancu“. Ale akoby sa pod ním zem zľahla. Možno odletel kdesi vdiaľ „zachraňovať“ podobnú bežkyňu, ale asi nie, lebo takých bežkýň je pramáličko, v podstate som len jedna, čo by potrebovala takého „anjela strážneho“, ktorý vždy „doletí“ so mnou do cieľa. Ani neviem ako ten môj „anjel“ vyzeral, takže by som ho určite nespoznala, keby na nejakom behu ešte ku mne „priletel“. Ak náhodou číta tieto riadky, tak nech ma osloví, že to som ja „Trebatický anjel strážny“ a ja si ho vystískam a poďakujem sa.

Po behu sme sa s „mojimi keňadaňmi“ „úsmevmi“ porozprávali. Pochválili môj širák, ja som im oznámila, že sú super OK, podala ruku a zagratulovala k víťazstvu. 26-ročný Charles bol na prvom mieste a len o sekundu za ním bol jeho krajan 34-ročný Elias. 27-ročná kenská bežkyňa Gladys Kerubo sa vzdala, nakoľko mala určité zdravotné problémy.

Na stupienku víťazov v kategórií ženy nad 50 rokov opäť stála moja bežecká „sokyňa“ Helena Barančíková. Je o 5 rokov staršia, takže by mala byť v kategórií ženy nad 60 rokov, ale organizátori viacerých behov túto kategóriu nezaraďujú, čo je škoda a takto Helenka prichádza o zlaté medaile, ale boduje aj medzi ženami nad 50 rokov. Teraz získala bronz a ešte jej organizátori dali krásnu krištáľovú vázu ako najstaršej účastníčke behu. Helenka ma vždy víta otázkou: „Trénovala si“. A ja jej vždy odpovedám: „Nie“. A ona ma vždy „zvozí“.

Peknou myšlienkou „vesničkových“ behov býva, že vyhodnocujú aj svojich najlepších bežcov s bydliskom v Trebaticiach. A tak som sa potešila, že na stupienok víťazov si pre bronz „vyskočil“ môj kolega Peter Herceg, ktorý ma na štarte vítal slovami: „A ty tu čo robíš?“

Keňa bola „kolískou“ vzniku myšlienky skúsiť začať behať. Práve v Keni v roku 2011 keď som s dcérou absolvovala ranný beh na piesočnatej pláži, mi dcéra povedala: „Veď Ty bežíš celkom dobre.“ Najbližší beh bol Devín-Bratislava, tak som sa ešte stíhala zaregistrovať a dcére som poslala už registračku na beh, ktorú okomentovala: „Ja odpadnem, Ty ideš behať Devín-Bratislava? A tak sa vlastne začala moja „bežecká kariéra“.

Tento rok som sa na 9. ročníku ČSOB Bratislava Marathon zoznámila (aj odfotila) s bežcom v Kene Joel Maina Mwangym, ktorý časom 2:18:22 odbehol maraton a vyhral. Zážitok zo „stretnutia“ s jeho výhrou – Víťazným „Kenským“ Birell pohárom plným piva som musela opísať. A tak vznikol môj prvý článok o behoch: „9. ročník ČSOB Bratislava Marathon v dňoch 4.-6.4. 2014 prekonal očakávania.“ Takže KEŇA naštartovala moje písanie a bolo to pre mňa znamenie, že “musím” písať a informovať širokú verejnosť o nádherných bežeckých podujatiach. A na každý beh si beriem kenský náramok ako talizman.

Keňa sa každodenne „preplieta“ mojim životom a viem, že v tom mojom „bežeckom“ živote Keňa určite ešte zohrá významné miesto v tom dobrom slova zmysle.

Autorka: Soňa Macejáková