Štefan Kaluža nabehal sto maratónov, premiéru mal dvanásť rokov po mŕtvici

Životné osudy bývajú nevyspytateľné. Niekedy by ani filmový scenárista nedokázal dramatickejšie zamotať dejovú líniu. Nevšedný príbeh Štefana Kalužu (22.12.1938–12.3.2015) z Vrbového, nepoddajného športovca v bežeckých maratónkach, stojí naozaj za prečítanie.

Rodák z Hradišťa pod Vrátnom, dediny neďaleko Brezovej pod Bradlom, zvládol klasické maratónske behy stokrát. Pravda, až po krutej príhode v tridsiatom treťom roku jeho života. V lete 1971 sa mu totiž osud poriadne zauzlil po náhlom krvácaní do mozgu. Tragédiu spôsobila prasknutá cievka. Päť týždňov preležal na nemocničnom lôžku v bezvedomí. Zubatá sa po ňom už-už načahovala.

Chtelnicou, trvalým bydliskom Števa Kalužu v období 1942 – 1971, dokonca vtedy letela zvesť o jeho skone, takže kamaráti sa mu vraj začali skladať na veniec. Našťastie, išlo o planý chýr. „Keď ma z nemocnice prepustili domov, ešte dlhší čas bolo pre mňa nepredstaviteľné existovať samostatne. Nerozoznal som peniaze, ani ďalšie potrebné veci ku každodennému kolobehu mi nedávali súvislosti. Najmä bez pomoci manželky som vôbec nemohol jestvovať,“ uviedol.

Vážne zdravotné komplikácie neboli jeho naturelu prijateľné. Vďaka nesmiernej húževnatosti im vypovedal súboj. Postupne začal plávať, bicyklovať a zľahka klusať. Z pliagy sa zázračne dostal. Vyše osem rokov poberal invalidný dôchodok. Lenže inaktivita ho časom mordovala. Doslova bol z nej zúfalý. Chýbalo mu kolegiálne prostredie, pocit užitočnosti. A tak sa rozhodol rázne skoncovať s letargiou. „Keď som prišiel k obvodnému s návrhom, aby ma po jednotvárnej maródke už konečne vypísal do práce, iba na mňa nechápavo hľadel. Zrejme sa domnieval, že ešte to mám v hlave poprehadzované. Veď kto už len by sa dobrovoľne pechoril s takou diagnózou do roboty?“ s úsmevom si zaspomínal na epizódu okolo konca preňho fádneho ničnerobenia. Števo Kaluža trval na svojom. Lekárovi vysvetlil, že fyzická nečinnosť ho ubíja a aj nejaké tie masové behy už má za sebou. Po podpise reverzu dostal súhlas na návrat do údržbárskej profesie.

Bežecky začínal s krátkymi podujatiami, no čoskoro to skúsil na dlhších úsekoch tiež. S jedlom rástla chuť. Obdivuhodný Vrbovčan počas devätnástich sezón nabehal rovnú stovku klasických maratónov. Malokarpatský v Trnave si vybral na úvod. Ako 45-ročný mal debut v sobotu 29. októbra 1983 medzi 164 odvážlivcami rovnakej bežecko-krvnej skupiny, po novom sa obrátiac v podhorskom Lošonci. Od mozgovej príhody s prasknutou cievkou vtedy uplynul tucet rokov! Svojim organizátorským schopnostiam dal neskôr zelenú najmä pri zrode Vrbovskej pätnástky. Založil ju vedno s Mariánom Kellerom a Petrom Stolárikom st. z ich agilného klubu rekreačného behu.

Štatista bol precízny. Sto maratónskych behov zvládol priemerným časom 3:30:43 h. Svoje maximum v pretekoch na 42 195 metrov, novomestských 3:04:00 h, zaznamenal 6. septembra 1997 po zvlnenej trase na úpätí bielokarpatského masívu. Zdolal všetky maratóny na Slovensku, ale aj v Regensburgu, Aténach či Postupime. Jubilejný raz sa tak stalo 7. septembra 2002 na ceste z Nového Mesta nad Váhom do Krakovian a späť (3:51:29 h). „Manželke som sľúbil, že po okrúhlom 100. maratóne dám definitívne zbohom tomuto bláznovstvu, ako ona nezriedka pomenovala moju bežeckú vášeň,“ vysvetlil. Popravde, ani sa jej obavám nečudoval, pretože po Števovej mozgovej príhode s prasknutou cievkou si toho vytrpela neúrekom.

Keď obdivuhodný matador zo západoslovenského mestečka bežal bohatou históriou opradenú štreku ostatný raz, na obrátku v Krakovanoch sme ho prišli pozdraviť spolu s Ľudom Košťálom, ďalším dlhoročným maratóncom TJ Iskra Vrbové. Števo sa pri nás pristavil so zvesťou o chystanom privítaní v novomestskom cieli. Aby nestvrdol, v civilnom oblečení som povedľa neho klusal niekoľko desiatok metrov. Vyrozprával mi o originálnom darčeku, ktorý vymyslel jeho zať, široko-ďaleko známy muzikant. Ten na štadión TJ Považan došikoval svojich kamarátov z vrbovskej kapely, aby za cieľovou métou mu pomohli obdarovať svokra k stému maratónu sviežou hudobnou kyticou. Aj tak bolo. Veru, Považský maratón, medzinárodný sviatok vytrvalcov v kraji pod Javorinou, ešte dovtedy nezažil takéto gratulantské spestrenie.

Števo sa medzi bežcami tešil úcte. Pôsobil bez konfliktov, mal kamarátsku povahu. Nespomínam si uňho na jediné zvýšenie hlasu. Tiež pri nezriedkavom bežeckom zhone zvykol ako pretekár či usporiadateľ šíriť okolo seba stoický pokoj a prirodzenú inteligenciu. Plným priehrštím rozdával charizmu, ktorá sa nedá kúpiť v žiadnom obchode. Aj preto sme sa v jeho blízkosti radi zdržiavali.

To všetko je už históriou. Vrbovský Feidipides, podobne ako za vzor mu slúžiaci legendárny grécky héros, svoj ostatný súboj so smrtkou prehral. Števa Kalužu, báječného vytrvalca a zanieteného organizátora, už niet. Po zákernej chorobe odišiel do bežeckého neba dvanásty marcový deň 2015. Táto výrazná osobnosť slovenského džogingu však navždy zostane v spomienkach rozvetvenej športovej rodiny.

Napsat komentář – zatím žádný komentář, buďte první!